j'ai envie de...

Prečo som teda sama? „Pretože ma nikto nechce.“ Týpek len začne zalamovať rukami a vravieť mi, aká som krásna a že všetci sú určite slepí. Potom ja začnem rozprávať o svojich vášňach, chľastaní s Angličanmi a vylomeninách. Nakoniec si zaplatím sama. Nikdy nechcem, aby za mňa platil chlap. Málokedy dovolím človeku, aby za mňa zaplatil. Buď si ho cením, alebo viem, že mu to hneď nejakým spôsobom vrátim.

Najviac však neznášam otázku: „Kde je najbližší bankomat? Ešte vyberiem peniaze.“ Sorry, kámo. Keď ideš s babou von (myslí sa normálny kus trochu bláznivej ženskej), nezaujíma ju, koľko vyberieš. Akt vyťahovania papierikov z bankomatu ma absolútne nebaví, najmä v zime, keď musím stáť v tom mraze. Brrr.

Navyše som pri poslednej konverzácii s Čiernym zase o niečo múdrejšia. Zdá sa, že čím som staršia, tým viac ma nebavia naťahovačky na chate (čete) či pri osobnom kontakte. Čierny to vystihol: „Musíš riešiť veci jednoducho. Nevieš? Opýtaj sa. Chceš? Tak si vezmi! Nechceš? Ignoruj.“ A celé to zaklincoval japonským príslovím: „Pokiaľ nevieš, spýtaj sa otázku hneď. Vtedy budeš v nevedomosti iba sekundu. Ak sa však nespýtaš, budeš v nevedomosti celý zbytok života.“ Myslím, že niečo na tom bude. Čierny aj s japonským príslovím majú pravdu. Načo čakať?

Jeden ďalší kamoš (Blázen) mi pri nočnej návšteve fastfoodu napoly ožratý zase povedal: „Užívaj si. Nerieš. Keď budeš stará sedemdesiatročná babka, ako budeš spomínať na svoju mladosť?“ Hm, otázka na zamyslenie! „Buď budeš spomínať s láskou na všetko, čo si stihla, alebo buď cudná a nudná a búchaj si hlavu o stenu a pýtaj sa seba, prečo som si ja neužila, keď som bola mladá?“ Trošku zamotaný, ale tiež zaujímavý názor.

Pravda bude asi niekde uprostred. Lenže každý má ten svoj stred nastavený inak. Tak ho nájdite!